Najstaršia staroslovenská písomná pamiatka
Kyjevské listy (podľa miesta uloženia) alebo Sinajský misál (podľa miesta nálezu) obsahujú 38 modlitieb, ktoré sú súčasťou 10 bohoslužieb. Je to najstaršia zachovaná staroslovenská písomná pamiatka. Tento hlaholský rukopis obsahuje 38 krátkych omšových modlitieb pre desať omší. V Kyjevských listoch je zachovaný najstarší typ hlaholiky a veľmi starobylý jazyk s výraznými staroslovenskými znakmi. Podľa výskumov významného slovenského jazykovedca Jána Stanislava: „Jazyk Kyjevských listov nie je jazyk mesta Solúna a jeho okolia. Je to domáci slovenský jazyk Moravy a Pribinovej i Koceľovej Panónie, obohatený črtami jazyka, ktorým hovorili doma Konštantín a Metod.“ [1] Pamiatka Kyjevských listov odráža nielen účinkovanie Konštantína a Metoda, ale aj jazykovú kultúru a historické udalosti Slovenov-Slovákov v 9. storočí. Kyjevské listy majú veľkú cenu aj ako umelecké a básnické dielo. Texty modlitieb svedčia o veľkom nadaní ich pisateľa. Pozornosť si zasluhuje najmä 20. modlitba zo štvrtej omše, preniknutá hlbokým vlasteneckým cítením, ktorá je dnes známa ako Gorazdova Modlitba:
„Kráľovstvo naše, Bože, milosťou svojou prizri, ochráň a nevydaj čo je naše cudzím, a neobráť nás v plen
za korisť národom pohanským.
Skrze Krista nášho Pána, ktorý kraľuje
s Otcom i so Svätým Duchom.“
- modlitba zo štvrtej omše Kyjevských listov
Pre veľkú zhodu lexikálnych slovakizmov v spise Žitie Metoda a v Kyjevských listoch najpravdepodobnejším autorom tejto modlitby je prvý biskup slovenského pôvodu sv. Gorazd, ktorý po smrti arcibiskupa Metoda ako jeho nástupca mal prednostné právo i povinnosť zostavovať liturgické texty. Táto modlitba, ktorá nemá vzor v nijakom gréckom ani latinskom liturgickom texte z tých čias, bola zložená v čase, keď bolo kráľovstvo Slovenov-Slovákov, ako ho tu sami nazvali, v najväčšom nebezpečenstve. V každom prípade tento liturgický text slovenského pôvodu dokazuje vedomie hodnoty vlastnej štátnosti a presvedčenie o osobitej identite Slovákov ako kresťanského národa už v 9. storočí.[2]
GORAZDOVA MODLITBA
Výber z knihy: Štefan Polakovič, Omšová modlitba – európsky kultúrny pamätník [3]
Svojím obsahom má veľmi aktuálny význam pre vtedajšie slovenské kresťanstvo, ktoré bolo celkom na okraji kresťanského sveta. Ak uvážime, že na konci 9. storočia sa objavujú na východných hraniciach Slovenskej zeme divoké kočovné kmene, vystúpi nám zreteľne pochmúrna aktuálnosť tejto modlitby. Za jej vrúcnymi slovami akoby bolo počuť dupot kopýt maďarských nájazdníkov. Táto modlitba môže byť tiež reakcia na proroctvo sv. Metoda, o ktorom hovorí životopis sv. Klimenta Slovenského. Arcibiskup sv. Metod tu Svätoplukovi predpovedal, že návratom k pohanstvu privedie prekliatie na seba i na celý svoj národ. A tak sa ľahko stane, že ho premôže každý nepriateľ. V životopise sv. Nauma sa už hovorí aj o vyplnení tohoto proroctva. Dnes vieme, že sa tak stalo asi v roku 906 , keď kráľovstvo Slovákov zaniklo.
„Dvadsiata modlitba“ je podľa svojho obsahu „vlastnou“ modlitbou slovenského kráľovstva. Autor modlitby musel patriť k slovenskej vládnucej vrstve, pretože sa dobre vyznal v politických otázkach. Zo vlastnej skúsenosti poznal politické snahy bavorských kráľov.
Autor dostal veľmi dobré latinské vzdelanie, lebo dokonale postihol konštrukciu latinských omšových modlitieb, ktoré vynikajú svojou stručnosťou, zhusteným obsahom, pojmovou presnosťou a poetickým spádom. Musel zastávať vysoké miesto i v cirkevnej hierarchii na Slovensku, ktorá jediná mohla povoliť verejné používanie takejto omšovej modlitby. Odkazujúc na poslednú časť modlitby, slovenský filológ Eugen Paulíny píše, že „za touto modlitbou počuť dupot kopýt maďarských nájazdníkov“.
Európa nemôže zaprieť existenciu žiadneho zo svojich národov, ak nechce zradiť sama seba. Slovenský národ zažiaril na príliš krátky čas a tisíc rokov žil v tieni. Jedným zo svetiel prichádzajúcich z veľkej hĺbky dejín, ktoré svedčí o európskom význame Slovákov, je práve dvadsiata modlitba Kyjevských listov.
Starí Slováci považovali svoju krajinu za neodcudziteľný majetok. Tento aspekt bol spoločný pre všetky európske národy. Obávali sa, aby ich krajina nebola znovu podmanená ako za čias Avarov. Aj Frankovia sa chceli zmocniť ich území pod zámienkou šírenia Evanjelia! A na východnej hranici stál po Avaroch ďalší mongolský národ: Maďari!
Modlitba je v skutočnosti výrazom úzkosti národného spoločenstva, ohrozeného z dvoch strán, ktoré netúži po ničom, len žiť so všetkými v mieri. To sú dôvody, prečo sa modlitba obracia k Bohu, aby úpenlivo prosila o jeho ochranu. Neprivoláva na nepriateľa ani blesky, ani hnev Boží, čo dokazuje, že duch kresťanstva už bol medzi Slovákmi dobre zakorenený.
Z iného hľadiska je táto modlitba zhrnutím zárodočného pojednania o etnických právach. Veď sa v nej možno bez zveličovania dočítať o práve na vlastné územie, o práve na slobodu, práve na život a práve na sebaurčenie. Ide o všeľudské hodnoty.
Modlitba anticipuje to, čo Európa priznala v Helsinkách ako oprávnené etnické práva.
Je to teda prvý európsky dokument, ktorý predbehol budúce storočia dejín Európy: vyjadruje existenciu národných komunít vedomých si svojich práv. Táto modlitba možno po prvýkrát v dejinách Európy vyjadruje národné cítenie etnickej skupiny. Vyjadruje ho ako niečo čistého, ľudského a šľachetného. Veď ľudský aspekt národného mal by sa stať spoločným pokladom všetkých národov, aby sa vylúčila deformácia národného a aby sa položil pevný základ pre mierové spolužitie národov.
Ľudská krása tejto omšovej modlitby vysoko prevyšuje germánske kroniky výnimočným spôsobom: obsahuje túžbu po spravodlivosti ako základe mierového spolužitia národov bez vzájomného ubližovania.
Po viac ako tisíc rokoch, mohol slovenský spisovateľ interpretujúc zmysel dejín Slovákov povedať, že „byť Slovákom znamená byť bratom všetkých ľudí, čo je vznešeným odkazom našich dejín“.
[1] Ján Stanislav, Starosloviensky jazyk, SPN Bratislava 1978, s. 119
[2] Ďurica M. S., Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč Bratislava 2003, s. 37
[3] Štefan Polakovič, Omšová modlitba – európsky kultúrny pamätník, MS, Martin 1996
- GORAZD
prvý Slovák na arcibiskupskom stolci, európsky vzdelanec a literát
O osobnosti sv. Gorazda sa nezachovala osobitá písomná správa a preto sme odkázaní na kusé správy z iných historických prameňov. Sv. Gorazd pochádzal zo slovenského veľmožského rodu. Narodil sa niekedy pred rokom 838. Mal účasť na byzantskej misii svätých Cyrila a Metoda. V roku 868 boli Gorazd spolu s Klimentom a Naumom v Ríme vysvätení za kňazov. Po smrti sv. Cyrila sa Gorazd stal Metodovým poradcom a spolupracovníkom v cirkevných a kultúrnych otázkach, a hneď po Metodovi najdôležitejšou osobnosťou cirkvi na Slovensku. Mal hodnosť učiteľa (dnes profesora).
Udelenie arcibiskupskej hodnosti Metodovi v Ríme r. 869 znamenalo fakticky uznanie cirkevnej i štátnej nezávislosti Slovákov. Významnú účasť na organizácii slovenského náboženského života v tom čase musel mať na starosti jeho zástupca Gorazd.
Reliefna plastika sochára Mariána Polonského v Kútoch
Gorazd bol človekom svetového formátu, lebo ako muž vzdelaný v latinskej i gréckej kultúre, obsiahol celú vtedajšiu európsku vzdelanosť. Sám bol literárne činný a venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Je isté, že svojím dielom Gorazd spolu so solúnskymi bratmi kládol základy pôvodnej samostatnej literárnej tvorby našich predkov.
Pred Veľkou nocou r. 885 Metod v predtuche skorej smrti zvolal zhromaždenie kňazov. Medzi účastníkmi nechýbal ani jeho najpoprednejší učeník – Gorazd. V historickom prameni Život Metoda sa píše: „I opýtali sa ho (Metoda) hovoriac: Koho pokladáš, otče a učiteľ ctihodný, za súceho medzi svojimi učeníkmi, aby ti bol nástupcom v tvojom učení? I ukázal na jedného zo známych učeníkov svojich, nazývaného Gorazd, hovoriac: Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný, to nech bude Božia vôľa i vaša láska, ako aj moja.“ Podľa všetkého Gorazd bol kňazom, v ktorého náručí 6. apríla 885 Metod dokonal.