Hlaholský zápis „SLOVEN“
SLOVO o SLOVANOCH
Nomen – omen ( z lat. meno – znamenie) je známe latinské úslovie, ktoré hovorí o tom, že meno predznamenáva nositeľa. Slovania odvodzujú svoje meno od pojmu slovo a sú možno ojedinelým národom, ktorý na svoje označenie nepoužíva, ako iné národy, ani názov súvisiaci s pojmom ľud, ani názov odvodený od riek či územia, na ktorom žijú. Idea prepojenia Slovanov i Slovenov (Slovákov) so „slovom“ nie je nová. Po prvýkrát je naznačená už v 9. storočí, hneď na úsvite našej písomnej kultúry, ktorá povstala Božím Slovom, keď prvé slová zapísané v jazyku starých Slovákov bola veta zo Svätého Písma: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha…“. Keď Konštantín Filozof preložil Evanjelium do staroslovenčiny, zavŕšil ho v hymickej básni PROGLAS, kde opäť symbolickým prepojením pojmov Slovo a Sloveni dáva do súvisu Slovo – samého Krista, so Slovenskym národom, na ktorého území ho napísal v rokoch 864-867, a na ktorý sa v tejto básni obracia.
Toto povedomie sa ďalej nesie celou históriou: v 14. stor. kronikár Karola IV., Pulkava, tiež odvodzoval meno Slovanov od pojmu slovo. Jednoznačne tento názor prijímali zakladatelia slavistiky Jozef Dobrovský a Pavol Jozef Šafárik ale aj Ľudovít Štúr. Obhajoval ho aj najväčší lingvista 20. storočia Roman Jakobson, podobne i mnohé lingvista 20. storočia Roman Jakobson, podobne i mnohé osobnosti našej súčasnej slavistiky.95 Chorvátsky slavista Josip Bratulič dokonca vyjadril myšlienku, že Sloveni sú priamo synmi Slova, pretože ako národ boli zrodení krstom.96
Najhlbšie zdôvodnenie vzťahu Slovanov ku Slovu podal náš jazykovedný velikán Ľudovít Štúr. Slovo je podľa neho najdokonalejším výrazom ducha, pretože svojimi vlastnosťami dokáže najvýstižnejšie odzrkadliť charakter ducha. Štúr na základe svojej etnografickej štúdie predpokladal tvorivý prínos Slovanov predovšetkým v oblasti slova: „Všetko, čo sa akokoľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v piesni alebo v slove; národa, … od neho hovornejšieho a spevnejšieho niet na zemi! A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, to jest národom slovným, spevným. Slovo aj inak má v živote slovanskom význam hlboký. „Dobré slovo“ prijíma Slovan za náhradu všetkého s vďačnosťou, a slovom dajú sa uňho pôsobiť veci nadobyčajné. Slovom a piesňou ako sa vyslovuje, tak sa i otvára myseľ a duša slovanská; istejšieho k nej prístupu niet od tohoto.“ 97
V tomto duchu Božie Slovo Slovenom, ktoré odovzdal sv. Cyril Slovákom, sa v konečnom dôsledku malo dostať všetkým Slovanom. Kráľ Rastislav, na rozdiel od svojho nástupcu Svätopluka, šíril slávu Slovenskej krajiny nie mečom, ale kultúrou, nie bojom, ale vierou. Šíriť vieru v reči ľudu, doma i za hranicami vlasti, to bola v tom čase revolučná myšlienka.
Napriek tomu, že Slovania zaberali rozľahlú časť Európy, ba i Ázie, do istej miery ich zjednocovala reč aj kultúra.100 Jazykovú jednotu Slovanov spomína staroveký Prokopiov záznam z roku 495 po Kr.: „Týmto kmeňom, Slovenom a Antom, nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v demokracii …Všetci majú jeden spoločný jazyk, neumelý, barbarský. Ani výzorom sa navzájom nelíšia.“
O jazykovej jednote Slovanov hovorí i Povesť dávnych liet (Nestorov letopis), kap. III. :
„…Na Morave učil aj apoštol Pavol, lebo tu žili prvotní Slovania.…A slovanský národ a ruský jeden je, veď od Varjagov nazvali sa Rusi; predtým boli Slovania; nech sa i Poľanmi nazývali, no reč bola slovanská. Poľanmi boli nazvaní potom, čo sa usídlili na poliach, no jazyk mali všeobecný – slovanský.“ Podobne sa vyjadruje i pisateľ Chronografa z roku 1512 v stati O preložení kníh z gréckeho jazyka na slovenský: „Bulhari i Sloveni i Srbi i Arbanasi i Bošňané (Bosna) i Rusi – u všetkých tých je jeden jazyk.“101 Ešte i neskôr v 19. stor. prvý slovenský slavista P. J. Šafárik nazýva Slovanov gigantickým národom s rovnakým náboženstvom (kresťanským) a rovnakým spisovným jazykom tzv. cirkevnou slovančinou. 102
Výber z publikácie: Šubjaková E., Hlaholika, posvätné dedičstvo Slovákov, OZ ŽVT, Bratislava 2010
94 Š. Ondruš – Etnické meno Slovän, Proglas č. , máj 1997, s. 16
95 Š. Ondruš: Odtajnené trezory slov, MS 2000, s. 112
96 J. Bratulič: Lexikon hrvatske glagoljice, Minerva, Zagreb 1995, s. 12-13
97 Ľ. Štúr: O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, Dielo II., Bratislava 2003, s. 256
98 Život Konštantínov XIV. kap.
99 J. Stanislav: Životy …, Moravská legenda, Matica Slovenská,1950, s.154
100 Zreteľný rozpad slovanskej jazykovej jednoty nastal až v 10. storočí. Po Metodovej smrti († 885) boli jeho učeníci vyhnaní zo Slovenskej krajiny, odkiaľ sa rozpŕchli do okolitých slovanských krajov. Po oddelení Ríma od Byzancie v roku 1054 hlaholika ustúpila do úzadia, až úplne vymizla.
101 P. Ratkoš: Pramene, Btarislava1964, s.34
102 P. J. Šafárik: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí , SAV Bratislava 1963, s. 95
103 J. Stanislav: Starosloviensky jazyk, SPN, Bratislava 1978, s. 21-25 Stanislav tu poukazuje na to, že poľský slavista S. Słoňski (1950) aj ďalší vynikajúci chorvátsky slavista V. Jagič (1913) , americký slavista G.Y. Shevelov (1957) správne poukazujú na to, že termín „slovensky“ neoznačuje len pojem všeobecne slovanský, ale že je to doplnok k historickému menu Morava a Slovensko. Podobne i holandský slavista N.van Wijk (1931). Napriek tomu, že viacerí zahraniční slavisti už od roku 1913 boli schopní reálne rozpoznať historickú súvislosť Slovenska s Veľkou Moravou, českí slavisti to nevedeli ešte ani v r. 1928, ba ani v r. 1949. Aj jeden z najznámejších českých slavistov F. V. Mareš ešte v roku 1963 považoval pri skúmaní hlaholského fonologického systému za určujúci hláskový systém český (Mareš, Cyrilometodějská tradice a slavistika, 2000, s. 64-65 a 100).
SLOVENI sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich historici pod týmto názvom objavujú až v 6.-7. storočí po Kristovi. V gréckych prameňoch ich označujú ako Sklavoi, v latinských ako Sclavi, Slavi, a v nemeckých ako Wenden či Slawen.
Dr.Vladimír F E R Á K, odborník v genetike, preskúmal historický genofond Slovákov a preukázal, že pôvodní Sloveni-Slováci obývali oblasti severokarpatského oblúka a pridunajských nížin už pred 8000 rokmi. O tom, že Slovania boli domáce obyvateľstvo Európy nielen na územiach súčasných, ale i v krajinách, ktoré sa dnes považujú za germánske či románske, svedčí celý rad priamych i nepriamych dôkazov z oblasti archeológie, písomných historických prameňov, ale i lingvistiky. Preto táto teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 6. storočí je umelo vykonštruovaná, na čo upozorňoval, ba aj preukázal, už zakladateľ vedeckej slavistiky Pavol J. Šafárik . V súčasnej slavistike tento názor obhájil známy ruský slavista Oleg N. Trubačov.
Na starovekých mapách boli sídla Slovenov označované ako Skýtia, Sarmátia a Germánia. Pomenovanie Germán v časoch rímskych necharakterizovalo národnosť, či etnickú príslušnosť, ale šlo o pomenovanie obyvateľstva obývajúceho územie menom Germánia. Germáni za čias Tacita (1.-2. stror po Kr.) boli etnicky odlišní od tých, ktorých dnes označujeme za Germánov.
CENTRUM SLOVANOV
Veľký slovenský slavista Pavol Jozef Šafárik, zakladateľ svetovej slavistiky, doniesol svetu údaje o Slovanoch vo svojom diele Slovanské starožitnosti z roku 1837. Bol presvedčený, tak ako to píše Nestor, že pravlasťou Slovanstva bola stredná Európa a jej karpatsko-dunajská oblasť, odkiaľ sa Slovania rozširovali na sever i na juh. Na jeho názory nadviazal súčasný ruský slavista a indoeuropeista Oleg N. Trubačov, podľa ktorého indoeurópsky predkovia Slovanov žili na území ovenska, Moravy a severnej Panónie už od štvrtéhoho tisícročia pred Kristom. Svoju koncepciu predstavuje v knihe Etnogenez i kultúry drevnejších Slavian. (1) Podobne sa vyjadruje viacero autorov. (2)
Tu sa možno oprieť aj o výsledky toponymickej vedeckej práce nášho najväčšieho slavistu prof. Jána Stanislava, ktorý v tomto duchu hovorí: „Slováci boli kedysi veľký národ, rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny. Dnešné Slovensko je už len maličkým úlomkom starého Slovenska. Dnešný slovenský národ je len zvyškom veľkého národa. Usudzujúc podľa rozsahu územia, ktoré obýval a podľa veľkého počtu osídlených lokalít, môžeme povedať, že to bol v 9.-10. stor. jeden z najväčších slovanských národov. Kultúrna práca vtedy na Slovensku vykonaná, je teda úmerná počtu a sile tohoto nášho starobylého národa.„ (3)
O veľkosti krajiny Slovenov hovoria na viacerých miestach priame dobové záznamy z 9. storočia, najmä v spise Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi od biskupa Klimenta (+916): „Prešli odtiaľ do západných krajín zvestujúc slovo Božie v národe novom a celý cirkevný zákon preložiac z gréckeho na ich jazyk im odovzdali. Západné Panónske a Moravské krajiny osvietili…Keď prišiel do krajín Moravských všetci ľudia s radosťou vyšli mu v ústrety… Blahoslavený jazyk váš, ktorým rozsievali ste duchovné slová na spasenie nesčíselného národa Slovenov.“(4)
Na centrálne postavenie Slovenov-Slovákov ako starobylého národa medzi Slovanmi poukazuje aj slovenčina, ktorá sa javí ako centrálny dialekt v rámci praslovanskej oblasti: „…ak by sa hľadal nejaký stredový slovanský jazyk, je tu dosť nápadná stredová poloha slovenčiny, v ktorej sa ako priesečníku zbiehajú rôzne diferenčné znaky zo všetkých slovanských oblastí.“(5) Možno práve preto cieľom misie sv. Cyrila a Metoda bolo Slovensko, ktoré sa tak stalo kultúrnou a duchovnou pravlasťou všetkých Slovanov.
(1) Porovnaj: Oleg Nikolajevič Trubačov, Etnogenez i kultúra drevnejšich Slavian, Moskva, Nauka 2002
(2) Ján Čajak hovorí, že Slovensko bolo obývané Slovanmi ešte pred Kristom. Dôkazom toho sú názvy riek, miest a hôr, ktoré sa spomínajú už v 1. až 4. stor., ako Hron, Bystrica , Pleso Černá a Rimanovi podávajú tunajší obyvatelia nápoj „medovec“ – čo je nápoj typický len pre Slovanov. In: Ľ. Zachar, Borba za národnú slobodu, Bratislava 1931, s. 13
(3) J. Stanislav : Slovenský juh v stredoveku I. Bratislava, 2004, s. 14-15
(4) Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi od biskupa Klimenta (+916)
Stanislav Ján: ŽIVOTY SLOVANSKÝCH APOŠTOLOV CYRILA A METODA V LEGENDÁCH A LISTOCH, MS Turčiansky sv. Martin 1950, s. 102 – 111
(5) porovnaj – J. Stanislav: Dejiny slovenského jazyka I. SAV, Bratislava 1967, s. 157
Etnogenéza Slovanov v strednej Európe
Výber z článku: Nora Verešová: Návrat k tézam O. N. Trubačeva o autochtonite Slovanov, HISTORIA NOVA 11/2011, s.128-131
Práca významného ruského lingvistu a historika Olega Nikolajeviča Trubačeva (1930-2002) Etnogenez i kultúra drevnejšich slavian, (Moskva, Nauka 2002) ponúka ucelený pohľad na problematiku pôvodu Slovanov. Jeho koncepcia je postavená na širokej báze jazykových, materiálnych a písomných svedectiev. Závery, ku ktorým sa O. N. Trubačev dopracoval predstavuje ucelenú slovanskú evolúciu.
Za pôvodný sídelný areál (Pra)Slovanov považuje stredný Dunaj a jemu priľahlé územia, vrátane severozápadnej Panónie. Tu došlo k ich kryštalizácii a odtiaľto sa Slovania postupne rozsídlili na juh i sever od stredného Dunaja. Stredodunajská koncepcia slovanskej pravlasti plne vysvetľuje a odráža dávne etymologické kontakty (pra)slovanského jazyka s cudzími etnikami, so starými Italikmi, Germánmi, Keltmi či Ilýrmi, ktoré sú doložiteľné iba na Dunaji. Práve toto je základom teórie autochtónnosti Slovanov v spomínanom priestore.
Hlavným prameňom teórie slovanskej etnogenézy v strednej Európe je staroruská Povesť vremennych let (PVL) zo začiatku 12. storočia, ktorá pôvodný sídelný areál Slovanov situuje na Dunaj: „Po dlhšom čase Sloveni sa usadili popri Dunaji, kde je teraz uhorská a bulharská krajina.“ Na týchto miestach PVL naráža na starobylú panónsku vsuvku z 9. storočia (Povesť o preložení kníh), ktorá zahŕňa vlastnú ústnu tradíciu Slovanov o ich pôvode na Dunaji. Argumenty v prospech tejto teórie nachádzame aj v chronologicky výrazne starších prameňoch, ktoré, i keď nie tak explicitne ako autor PVL, taktiež spomínajú dunajské oblasti v súvislosti so Slovanmi. O. N. Trubačev tvrdí, že slovanská vrstva v onomastike tohto regiónu siaha do archaických čias a nehľadiac na cudzojazyčné vplyvy počas rôznych období, jestvuje bez prerušenia až doteraz. Reminiscencie na spoločnú vlasť kontinuálne prechádzali z pokolenia na pokolenie a našli svoj odraz nielen v stredovekých kronikách ako Povesť vremennych let, Uhorsko-poľská kronika atď., ale aj v ľudovom folklóre, ktorý uchováva národnú pamäť a vedomie samotných Slovanov o ich pravlasti a etnickej jednote na Dunaji, ako napr. ruské národné piesne o Dunaji ako ich pramatke.
Pravlasť Slovanov lokalizuje Trubačev do oblastí dnešného Maďarska, Slovenska, Moravy a ďalších priľahlých území. Pripúšťa, že je veľmi ťažké pokúsiť sa o presnejšiu rekonštrukciu „hraníc“ jednotlivých kmeňových území, a musíme sa uspokojiť len v hrubých črtách zadefinovaným slovanským areálom so starým jadrom v strednom Podunajsku a najranejšími oblasťami jeho rozširovania sa na sever a severovýchod.