Proglas
PROGLAS je staroslovenská hymnická oslava písmen ako Božieho daru, skrze ktoré sme dostali Boží zákon. Táto veľpieseň je súmerateľná s najdokonalejšími literárnymi dielami sveta.
Ako hymnus na oslavu písmen a slova, nemá obdobu vo svetovej poézii.
Autorom Proglasu je Konštantín Filozof, ktorý neskôr prijal rehoľné meno Cyril. Názov tohto hymnu — Proglas (Predslov) hovorí, že je to predslov k štyrom Evanjeliám, ktoré preložil Konštantín Filozof
z gréčtiny do staroslovenského jazyka našich predkov.
Báseň objavil A. F. Hilferding v roku 1858 v srbskom pergamenovom rukopise zo 14. storočia, a neskôr sa našiel aj jeho starší prepis v Chilandarskom rukopise z 13. storočia, ktorý objavil archimandrita Leonid v r.1868. Až v roku 1943 slavista Roman Jakobson (New York) presvedčil svet akou veľkolepou básnickou skladbou Proglas je, a že nemá obdobu v poézii 9. storočia, ba ešte dlho po ňom.
Blaženého učitel’a nášho Konštantína Filozofa slovo
Evanjeliu svätému som predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.
Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, aj hľa, slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slováci:*
Dar tento drahý vám Boh z lásky daroval.
Dar Boží darom spravodlivej čiastky je.
Dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dušiam tých ľudí, ktorí vďačne prijmú ho.
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac:
Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi uzrieť,
a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť
i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ slovenský,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen,
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový
neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
Nuže, my bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví
života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,
keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
„Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých pár slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.“
Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
akoby mohol pravú reč nám povedať ?
Pretože ako zhuba visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,
keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre
povedzme, ľudia ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz,
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu, tak isto
každé ľudské srdce na zemi
dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?
Veď čo by ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť,
predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú bez kníh nahé všetky národy,
bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,
otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť,
víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej zhube svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí.
Nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,
po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého
piesňami z tých kníh ospevujúc naveky.
Svojho Boha, čo nad ľuďmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v Trojici
na veky vekov, od každého stvorenia.
Amen.
____________________________________________________
* Pre nezameniteľnú adresnosť je možno pôvodný výraz „Sloveni“ prekladať do dnešnej slovenčiny ako „Slováci“, pretože starí Slováci boli jediným slovanským národom, v ktorom sv. Cyril a Metod misijne účinkovali. Hlaholské písmo vtedy poznali len Slováci a navyše Konštantín Filozof sa v tejto básni obracia na národ, ktorý už kresťanstvo pozná. Preto z kontextu vyplýva, že nemohol vo svojom oslovení mať na mysli všeobecne všetkých Slovanov, lebo v tom čase väčšina z nich, okrem južných Slovanov, vyznávala ešte pohanstvo.
PROGLAS – oslava písmen
Proglas je prvá básnická skladba pôvodne zapísaná hlaholikou v jazyku Slovákov. Je to literárny skvost, prvopočiatok slovenskej, ba celej slovanskej slovesnosti a kultúry. Jeho umelecká stavba je merateľná s najdokonalejšími skladbami všetkých čias. Svet ju objavil takmer tisíc rokov po jej vzniku.
Proglas napísal Konštantín Filozof v čase svojej misie u Slovákov v rokoch 864-867. Je v ňom zhrnutá Konštantínova filozofia človeka, kde človek ako inteligentná bytosť chápe Slovo a žije z neho, uznávajúc Boha za základ a žriedlo sveta i svojho života. Na to si však musí osvojiť znalosť „písmen“, aby cez písomnú kultúru pozdvihol svoju dušu k Slovu Božiemu. Konštantín sa tu osobitným spôsobom obracia k národu Slovákov, ktorým Boh daroval písmená a tým i Sv. Písmo vo vlastnom jazyku.
Je to hymnická skladba, ktorá vyniká po každej stránke a má mimoriadne umelecké a obsahové kvality. Odborníci charakterizovali Proglas ako nadčasový poetický chválospev na Bohom dané písmená. Označili ho za jedinečné básnické dielo s mohutnou šírkou ducha, s vrúcnym nadšením slova, so záľubou obrazne približovať pravdy i tajomstvá, a to s veľkým zmyslom pre krásu reči. V nijakej inej literatúre tých dávnych čias a ešte dlho po nich nenachádzame podobnú nadšenú výzvu národu, aby dbal o knihy vo svojej reči. Proglas ukazuje, akú vysokú literárnu úroveň dosiahla hneď na samom začiatku spisovná staroslovenčina aj ako básnický jazyk, a to v čase, keď u väčšiny vtedajších národov Európy nebolo ešte takmer nijakého prejavu umeleckej poézie v národných jazykoch.
Toto dielo je príkladom ideálnej jednoty obsahu i formy, metrickej aj grafickej, lebo tvary dôležitých písmen vstupujú priamo do umeleckej štruktúry básne. To však vidieť iba pri jej hlaholskom prepise, lebo prepis do cyriliky i latinky zotrie toto jej obrazové posolstvo. Číslo tri sa vyskytuje na viacerých úrovniach umeleckej stavby Proglasu, ktorý sa končí chválou Najsvätejšej Trojice. V básni obzvlášť vynikajú tri trojice trojitých anafor a to vo veršoch 19-27. Práve v nich je ukrytá „slávnych Slávov sláva“ spojením slov SLOVo – SLOVen.
Literatúra:
PROGLAS – preklad a prebásnenie E. Pauliny a V. Turčány, PERFEKT Bratislava 2004
Dokumenty Slovenskej národnej identity a štátnosti I., NLC Bratislava 1998
PROGLAS – základ národnej tradície
Na počiatku našej literatúry bolo Predslovo. Predslov – Proglas Konštantína Filozofa pred prekladmi štyroch evanjelií. Úchvatná báseň s hlbokým filozofickým ponorom a s vysokým duchovným vzletom. Podnietilo ho nadšenie z faktu, že ďalší národ je obohatený i Slovom i písmom.
Proglas je v podstate zdôvodnením celkového kultúrno-literárneho programu Byzantskej misie – a najmä jeho samotného autora ako vedúcej osobnosti. Konštantín Filozof sa prejavil ešte pred príchodom na naše územie ako grécko-byzantský spisovateľ – autor filozoficko-teologických spisov, i ako talentovaný básnik.
Proglas je 111-veršová báseň, lebo záverečné a osobitne vyčlenené Amen treba chápať ako samostatný verš. V ňom je všetko podriadené symbolike a 111 sú tri jedničky tvoriace jeden celok, čiže tri Božské osoby, každá o sebe jednička, v jednom celku. V štruktúre textu veľmi naliehavo pôsobí súbor anafor “dar“, ktorý je tiež Slovom; štvornásobné opakovanie t.j. štyri evanjeliá. Konštantín Filozof rozvíja obrazy gradáciou – a stupňovanie má taktiež symbolickú funkciu: jeho vertikála vždy smeruje od telesného, hmotného k duchovnému svetu, od zeme k nebesiam. A vertikálou je vlastne celá báseň – pozdvihnutie človeka cez pochopenie „daru Slova“ i v jeho písomnej podobe ku knižnej kultúre a jej prostredníctvom k duchovnému životu – “zákonu Božiemu“.
Proglas napísal Konštantín Filozof až po príchode na naše územie – niekedy v rokoch 864-867. Je to veľavravná okolnosť, pretože z Proglasu možno vyčítať a vycítiť, že je adresovaný spoločenstvu s vyspelou duchovnou kultúrou – spoločenstvu schopnému pochopiť závažný filozofický a duchovný rozmer jeho posolstva. Proglas je určený spoločenstvu, u ktorého možno rátať s vnútornou rezonanciou. A týmto spoločenstvom boli naši priami predkovia Sloveni. Proglas prezrádza, že jeho inšpiračným impulzom bolo nielen nadšenie z prekladu Evanjelií, ale aj zasiahnutie duchovnou atmosférou prostredia, do ktorého vstupuje, nadšenie z vysokej duchovnej pripravenosti tohto spoločenstva posolstvo Evanjelií nielen pochopiť, ale aj vnútorne prijať.
Ak chápeme prostotu ako dar Ducha Svätého, možno vidieť, že práve tento typ “rozumu prostého“ spoznávali svätí solúnski apoštoli u našich slovenských predkov. Proglas akoby vytryskol z poznania, že natrafili na duše zvučiace v harmonickom akorde s ich vlastným cítením a videním sveta – že ide o rovnakú vnútornú frekvenciu. Ťažko možno predpokladať, že by Konštantín Filozof tvoril verše plné vzletného ducha (umocneného navyše rytmicky – použitím gréckeho jambického trimetra) pre nevzdelaných, nekultivovaných barbarov. Sotva si možno predstaviť, že by Konštantín oslovoval veršami chvejúcimi sa nedočkavosťou vzlietnuť za svetlom Slova “slepých a hluchých“ pre slovo Písma.
Verše „Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi“ dokonca prezrádzajú, že slovenský národ prijal vierozvestcov s “hladnou dušou“ – nielen pripravenou, ale aj túžiacou sa nasýtiť vyšším poznaním. Konštantín Filozof odhadol našich predkov ako pripravených chápať a prijať Slovo. Proglas je zároveň dôkazom, akú vysokú umeleckú úroveň bolo možno dosiahnuť v spisovnej staroslovenčine, svedčí o jej výrazovom bohatstve a schopnosti byť básnickým jazykom.
Proglas je posolstvo o potrebe rozvíjať svoju kultúru nielen cez slovesnosť, ale aj cez písomníctvo, ktorého plody sú trvácnejšie: “hovoria zrozumiteľným hlasom“ o národnej vzdelanosti aj cez stáročia. A zároveň je to aj základ budúcej národnej tradície – neodlučiteľnosť prepojenia národného cítenia, kultúry a viery.
výber z publikácie: Fordinálová Eva, Staršia Slovenská Literatúra, vysokoškolské skriptá, PF TU, Trnava 2009